Farba je ženského rodu, je to energia, vibrujúca energia 

Farby ma fascinujú už od malička, resp. odkedy si pamätám.

Sprevádzajú ma celým životom, vnímam ich ako svoju súčasť. Rada sa farbami obklopujem, rada sa do farieb obliekam. Preciťujem, čo tá,  ktorá farba vyžaruje.

Rada sa farbami vyjadrujem, či už je to farbou oblečenia, farbou na plátne, keď maľujem, alebo farbami vo svojom bývaní.

Farby sa stali vernými spoločníčkami a pomocníčkami pri mojej práci interiérovej dizajnérky, kde si farby nenechávam len tak pre seba, ale pomáham svojim klientom vytvoriť si tiež svoj farebný svet.

Ja farby pokladám už za samozrejmosť, ale počas mojej práce som zistila, že mnohí ľudia sa boja farieb, a žijú radšej v takom šedom, bezútešnom prostredí.

Veľmi ma teší, keď sa po čase premeny svojho bývania dokážu aj oni tešiť z farieb, zlepší sa im zdravotný stav, nálada, o stave mysle ani nehovoriac.

Okrem mojej profesie interiérovej dizajnérky, kde farby naplno využívam a  pracujem s nimi,  navrhujem, a vyberám farby stien, doplnkov a  textílií, objavila som aj iné možnosti vnímania farieb.

Farby sú fenoménom v obliekaní. Aké farby si zvolíme na svoje oblečenie, doplnky, je rovnako dôležité, aj keď možno na prvý pohľad sa to nemusí tak javiť. Ak si zvolíme farby,ktoré s nami súznia, v ktorých vynikne naša osobnosť, cítime sa plné energie, náš život je naplnený radosťou, kreativitou, máme energiu zvládať všetky prekážky v živote. 

 

Pred niekoľkými rokmi som sa ponorila do sveta farieb v umení. 

Aj bývanie a to ako sa obliekame považujem tiež za umenie. 

Otvoril sa predo mnou úplne nový svet farieb a hudby, pohybu. Je to svet Eurytmie. Farebný, ladný, krásny, tajomný, vzrušujúci a harmonizujúci svet.

Svet jasnosti a vedomého tvorenia.

K vnímaniu farieb mi veľmi pomohli mnohé zaujímavé cvičenia, nové poznatky o farbách, ako ich vnímal Goethe,  ktoré napísal vo svojom diele Náuka o farbách.

Umenie je cesta k svojej duši a k svojmu srdcu, Je to cesta, na ktorej sa stávate citlivejším, vnímavejším k sebe aj k druhým, je to cesta vzťahov a farieb. Je to cesta stať sa slobodným, otvoreným,  dávajúcim aj prijímajúcim. Jednoducho plynúcim

 

Farba je dušou prírody a celého vesmíru. J.W.Goethe

My sme súčasťou prírody aj vesmíru.

Farba je ženského rodu, je to energia, vibrujúca energia 

Znamená to, že farby majú pre nás veľký význam.

Pre Goethea bol svet zmyslov nie len krásny ale aj úplne reálny, taký ako ho vnímame vzišiel z rúk Stvoriteľových.

Goethe ako umelec i ako vedec chcel odhaľovať zákony existencie práve tohto sveta.

Podstatu existencie nechcel hľadať niekde mimo vnímateľný svet , jeho pozornosť zaujímali predovšetkým zákony , ktoré si môže človek prežívať na mieste , priamo v prírode a ktoré je možné vidieť očami.

Svet zmyslových dojmov a svet myšlienok neboli pre neho oddelenými svetmi. snažil sa tvoriť pojmy a myšlienky také, aby sa mohli priamo viditeľne premietnuť do sveta , ktorý človeka obklopuje.

Tak sa o to pokúsil vo svojom diele Náuky o farbách. Hlboko nesúhlasil s Newtonovou teóriou, nehľadal vysvetlenie farebných dojmov v konštitúcii ľudskej sietnice alebo ľudského mozgu, ale plne prijímal farby ako vonkajšiu skutočnosť.

Všímal si pozorne všetky dostupné  farebné javy v prírode. 

Takisto sa venoval pozorovaniu vzťahu svetla a temnoty k farbám. Úplne inak pristupoval k tejto otázke Newton, ktorý svoju optiku začína postulátom, nedoložiteľným žiadnou skúsenosťou , že biele svetlo sa skladá z paprskov.

Pre Goethea  je svetlo niečo zásadne svetlejšie než akákoľvek farba a temnota temnejšia ako akákoľvek farba. Pre Newtona je svetlo čosi,  čo sa skladá z jednotlivých farieb, pre Goethea majú farby rôzny stupeň svetlosti, napr. žltá je vždy svetlejšia, bližšia k svetlu  nech je akokoľvek hutná, ako aj ta najsvetlešia modrá.

Pre Newtona sú všetky  farby čo do svetelnosti  rovnaké a až všetky spolu tvoria tzv. biele svetlo.  To však nemá nič spoločné so skúsenosťou, je to iba interpretácia veľmi špecifického pokusu s trojbokým hranolom.

Goethe naopak trpezlivo pozoruje všade  vôkol seba súvislosti medzi svetlom, tmou a vznikom farieb. Pozoruje východ a západ slnka a zmeny farieb od žltej cez oranžovú až k červenej. Ako vzdialené lesy sa zdajú modré, a pod.

Svojim pozorovaním prírodných javov prichádza k zoskupeniu v určité základné typy vznikania farieb.

Tieto základné javy sú vždy fyzikálne procesy, ktoré je možné sledovať očami a označuje ich  za akési „ prvotné javy“ Týmito javmi môže človek chápať celé bohatstvo prechodov medzi farbami v prírode. Tieto prvotné javy formuluje takto:

Svetlo videné zakaleným prostredím sa javí žlté, pri zväčšujúcej sa hustote prostredia oranžové až jasne červené.

Temnota videná presvetleným prostredím sa javí fialovo, pri hustnúcom prostredí tmavomodro až svetlo modro. Ďalšie skúmanie venuje Goethe tzv. chemickým farbám, tj, konkrétnym farbám predmetov.

Na základe toho objaví základné zákonitosti podľa ktorých sa tvoria farby strany

AKTÍVNEJ – sem patrí žltá, oranžová , červená, purpurová   

PASÍVNEJ -  sem patria farby fialová, modrá, modrozelená  

Najdôležitejší Goetheho poznatok je, že palete viditeľných základných farieb zodpovedá  paleta vnútorných zážitkov.

 

Pokiaľ môžeme vzájomné vzťahy základných farieb vyjadriť tým, že ich usporiadame do kruhu, v ktorom jedna prechádza do druhej, platí to aj pre ich citové proťajšky

Tak ako môžeme v takomto kruhu farieb sledovať postupné prechody z jednej farby do druhej, prechádzajú úplne rovnako aj citové dojmy vyvolané farbami jeden do druhého. Goetheho kruh farieb je teda vyjadrením vonkajšej i vnútornej pôsobnosti farieb na človeka. 

ŽLTÁ – je to farba najbližšie k svetlu vo svojej najvyššej čistote má žltá v sebe vždy povahu jasu, je v nej niečo veselé, radostné a živé,  povzbudivé – žltá na nás pôsobí teplom a prívetivosťou – Patrí k aktívnym farbám .

 ORANŽOVÁ – vznikne keď žltú   zhusťujeme a ztemňujeme smerom k červenej. Oranžová vnímame ako hrejivú farbu, veselú je to ako odlesk zapadajúceho slnka, zároveň ju vnímame ako veľkolepú farbu , dodáva nám sily. Patrí k aktívnym farbám.    

 ČERVENÁ – farba energie, sily, vitality, ale aj agresivity,   tak ako veľmi jednoducho prechádza čistá žltá do oranžovej, tak sa oranžová stupňuje do jasne červenej. To sa už aktívna strana prejavuje vo  svojej najvyššej energii.

Túto farbu obľubujú energickí a zdraví ľudia, a rovnako deti pri vymaľovávaní touto farbou nijako nešetria. Je to farby našej krvi, pôsobí znekľudňujúco, cítime ako do nás až útočí.   Je to najaktívnejšia z farieb                 

MODRÁ – tak ako je v žltej vždy prítomné svetlo, tak môžeme povedať, že v modrej je vždy prítomné niečo temné, zároveň však niečo mäkkého, pokojného,  objímajúceho, máme chuť sa zahaliť do modrej farby, ako nebo alebo more. 

Modrá akoby pred nami aj ustupovala a ťahá nás za sebou  je to farba na strane pasívnych studených farieb.   Pokiaľ je zafarbená zelenou, vzniká zaujímavá morská zeleň.

MODROFIALOVÁ - Indigo  tak ako môžeme ľahko stupňovať žltú farbu, podobne aj modrá jemným stupňovaním do červena získava akúsi pôsobivosť, dráždivosť , vyvoláva skôr nekľud, neoživuje.

FIALOVÁ - vznikne zmiešaním červenej a modrej farby, teda ešte výraznejším stupňovaním ako pri modrofialovej. Je to farba nekľudná, ale zároveň majestátna,  je vznešená, éterická a inšpiratívna.

Má v sebe prvky mystiky a mágie, je výrazná svojou tajuplnosťou a slávnostným charakterom.     

Patrí k studeným farbám pasívnej strany      

ČERVENÁ – karmínová - pre jej vysokú dôstojnosť nazývaná ja purpur, aj keď vieme že purpur sa blížil viacej k modrej v tejto farbe dochádza k zjednoteniu pólov, ktoré prešli stupňovaním, dôjde k čiastočnému ukľudneniu, ktoré by sa dalo nazvať aj ideálnym uspokojením.

Takto vzniká i pri fyzických javoch tento najvyšší zo všetkých farebných úkazov splynutím oboch protichodných koncov, ktoré sa postupne sami  pripravovali k zjednoteniu.

Účinok tejto farby je rovnako jedinečný ako je povaha. Pôsobí dojmom vážnosti a dôstojnosti, tak aj grácie a ľúbeznosti.

 ZELENÁ – Keď  žltú a modrú spojíme, na prvom stupni vznikne farba ktorej hovoríme zelená.     

 V tejto farbe nachádzame uspokojenie, rovnováhu, je to farba prírody, zelene.

Pomáha nám ukľudniť sa a nazbierať nové sily.         

Farba bola vždy spojená s nejakou symbolikou

Farba bola vždy spojená s nejakou symbolikou v rôznych kultúrach.

Vieme z hieroglyfov, že Egypťania dávali veľkú hodnotu farbám slnka. Vďaka archeologickým nálezom v rôznych častiach sveta, boli objavené  starobylé mystické totožnosti farby. Reprezentujú deň, noc, narodenia, život, smrť...

Hoci limitované odtieňmi a farbami, človeka farby boli tiež uprednostňované na zaznačovanie samého človeka  – jeho vzťah k bohom, jeho duša, telo, zem a jeho činy.

Jeden Egyptský starobylý papyrus dokonca znázorňuje zdravotnú liečbu predpísanú červenou farbou.

Rimania experimentovali červenou farbou z Pompeji, Gréci uprednostňovali smaragdovú zelenú a pávie modré farby na svojich rúchach a vzoroch. 

Skoré maľby a farby boli urobené z prírodných organických produktov.

Modrá farba bola urobená z drahokamu lapis lazuli, červená z mravcov a žltá zo síry a chromovaných minerálov. Purpurovú farbu ťažili z mušlí, hnedú zo železitej hliny, bielu z kriedy a vápna, kým čierna bola urobená zo spálených kostí a slonoviny.

Všetky tieto farby boli používané už v skorých kultúrach na hrnčiarske potreby, pri maľbách tkaní, pri zdobení atď.

Mnoho podôb majú farby a svetlo