Bol krásny 1. Máj & Ako sme sa vybrali na Majáles

Už si ani nepamätám, kedy som bola naposledy na Majálese. Tento rok sa mi to podarilo aj vďaka mojej susedke, ktorá ma tam zavolala. Prečo nie, povedala som si. Nuž pred treťou sme vyrazili smerom ku kultúrnemu domu na námestíčku , kde sa odohrávajú všetky dôležité kultúrne udalosti.

Celá oslava začínala o tretej postavením Májky. V tomto prípade to bol vysokánsky kmeň stromu a na jeho vrcholci, sa hojdal v slnkom zaliatom vzduchu, malý smriečok, ozdobený stužkami.

Bolo to pekné a moja susedka si zaspomínala na to, ako jej manžel, keď bol ešte len jej frajer, postavil takúto Májku pred bytovkou, kde bývala. A ako sa všetci báli, že vo vetre spadne na bytovku. Ale najviac ju samozrejme tešilo, že si dal tú námahu a takto jej prejavil svoju lásku.

Neviem, či sa to dnes ešte stále robí, ale okrem tejto oficiálnej, pred domom kultúry, som žiadnu inú nevidela.

Všade naokolo už posedávali, alebo sa prechádzali ľudia vo veselej, sviatočnej nálade.  Samozrejme, aj sme si zaspomínali na prvé máje v minulosti, keď sme chodievali do prvomájových sprievodov, viac menej povinne.

Dokonca  susedka sa mi priznala, že by rada išla zase s mávatkom v ruke, že sa jej to veľmi páčilo, ako mávali na tribúnu, plnú „papalášov“. To dúfam, žartovala.

Mne sa tiež páčili prvé máje, (nie len mávanie na tribúnu) ale hlavne preto, že sme tam najprv chodievali s našim otcom. Ako deti sme sa cítili dôležito, aj vďačne a slávnostne, keď sme pochodovali obkolesení samými dospelákmi z otcovej roboty. Mávali sme farebnými mávatkami ostošesť, ani sme vtedy netušili komu.  

Potom neskôr, so spolužiakmi zo strednej školy, už sme sa vždy tešili, že bude sranda, ako si po skončení zájdeme niekam do krčmy, alebo aj vtedy, keď sme nacvičovali spartakiádu a pochodovali sme vo fialových a oranžových dresoch ako nadšené cvičenky.

Pamätám sa, aká bola strašná zima a my sme sa museli okolo tribúny ísť iba v tých dresoch…  Br, ešte aj teraz ma strasie, nielen od zimy, ale aj z toho, pred kým sme tam pochodovali a mávali…

Dnes už pochodovať nemusíme a oslava 1. mája sa nesie v úplne inej atmosfére.

Vykračovali sme si úplne voľne, a po zhliadnutí Májky, sme prechádzali popri stánku, kde varili guľáš a podávali pečivo požiarnici. 😊

O pár krokov ďalej postávali deti s cukrovou vatou tak veľkou, že ich za ňou nebolo takmer vidieť. Boli sme smädní a tak nám prišiel vhod stánok, ktorý bol rozložený tesne pred kultúrnym domom, no z polovice ukrytý v tieni stromov.

Čapovali tam pivo aj kofolu.  Mohli ste si tam kúpiť aj bravčovú pečienku v žemli.  Kúpili sme dve malé a dve veľké pivá a posadili sme sa ku dlhému stolu, okolo ktorého boli po oboch stranách lavičky. Slnko bolo na tú dobu dosť silné, ale fúkal stále chladný vietor. Obliekla som si bielu džínsovú bundu.

Deň bol slnečný ale pofukoval studený vietor

Aj keď bol oficiálny začiatok celého Majálesu o tretej, ľudia sa pomaly schádzali a prechádzali od  jedného stánku ku druhému,  alebo len tak posedávali  na lavičkách.  

Deti veselo pokrikovali a niektoré sa naháňali. O kus ďalej, dievčatá z jazdeckého klubu vozili deti na poníkoch, odkiaľ sa občas ozval smiech,  občas zaerdžanie koníka. Na pódiu vystupovala práve akási ľudová muzika, so spevákom vo veľmi peknom klobúku.

Atmosféra bola príjemná,  taká nenútená a ľudí pribúdalo. Sedeli sme blízko vchodových dverí do kultúrneho domu. V tom som si spomenula, že som sa tam vlastne vždy chcela pozrieť,  ale väčšinou,  keď som aj bola na blízku,   buď boli dvere zamknuté, alebo som na to zabudla.

Teraz boli dvere dokorán otvorené a ja som sa rozhodla, že sa pôjdem hneď pozrieť dnu. Moja susedka Milka, jej aj môj manžel sa vydali ku dverám zároveň so mnou a vyzerali sme ako nejaká delegácia.  Keď som videla vnútri ďalšie dvere, ktoré viedli do sály,  takmer som sa rozbehla k nim. Bola som zvedavá, ako to tam vyzerá.

Stále som totiž uvažovala, že by som tam mohla pripraviť nejaké umelecké predstavenie, alebo kurz. Sála bola stredne veľká a na jej konci bolo pomerne veľké  pódium s oponou, závesmi bledomodrej farby a svetlami.

Obzrela som sa a videla som nejakú pani a mojich troch súputníkov, ako ma pozorujú. V rýchlosti som si ešte obzrela pódium a obrátila som sa smerom k nim. Vysvetlila som jej, prečo som tam a trochu som chcela situáciu odľahčiť. Povedala som jej o svojich zámeroch.

Po chvíli prišiel aj kolega, ktorý sa zaujímal o to, čo sa stalo a dali sme sa do reči. Opäť som mu porozprávala prečo som tam, a povedala som  mu aj,  že máme záujem urobiť umelecké vystúpenie v kultúrnom dome, prípadne aj v kaštieli. Dohodli sme sa, že mu zavolám,  dal mi vizitku a rozlúčili  sme sa.

Vyšli sme von, a ja som dostala chuť na palacinky, ktoré piekli na pravo od schodov dve dievčatá. Postavila som sa do radu a o chvíľu som si už niesla svoju palacinku s jahodovým džemom v papierovom kornútku. 

Celkom som si pochutila, aj ma to nasýtilo. Tentokrát sme si sadli na lavičku, ktorá bola vedľa dverí a mali sme výborný výhľad na pódium, aj na všetkých ľudí navôkol.  Ľudová muzika pomaly dokončila svoje vystúpenie a pán z kulturáku ohlasoval ďalších účinkujúcich, ktorými bola skupina hrajúca a spievajúca tanečnú hudbu 20-50 rokov.

Videli sme už pred tým v dave veľmi pekne oblečenú slečnu v kostýme a klobúku. Mala som chuť rozbehnúť sa za ňou a vyfotiť ju. No o chvíľu sa už objavila na javisku a tak som nemusela nikam bežať,  iba som si počkala, kým budú spievať a potom som si ich vyfotila a natočila aj krátke video.

Tešili sme sa na to vystúpenie, lebo nám o ňom povedal aj pán, čo to tu mal na starosti a nesklamalo nás. Všetci hudobníci boli elegantne oblečení v oblekoch, s klobúkom na hlave. Keď som sa poobzerala navôkol, ako sa obliekajú muži dnes,  nechýbali cyklistické nohavice, tepláky aj kraťasy. Predsa len muž v obleku vyzerá najlepšie, a to nemusí byť žiadny manekýn.

Kým skupina hrala, blížil sa sused Zdenko ( volá sa rovnako ako môj manžel) a niesol svojej žienke velikánsky balón kvetinku.

Milka jasala a vykrikovala ako malé dieťa. No tak už nám bolo na lavičke trochu pritesno.

Môj muž Zdenko mi žiadnu kvetinu nepriniesol, čo mi v tú chvíľu vôbec neprekážalo, lebo by ma dosť otravovalo nosiť tú obrovskú obludu pripevnenú na ruke,  a nevidieť vďaka nej nič pred sebou. Priniesol mi aspoň kofolu. Slnko na nás poriadne svietilo a po tom jednom malom pivku som začala pociťovať únavu.

Speváčka spievala veľmi pekne, a dobre nám padlo započúvať sa do príjemnej, pomalej hudby, ktorá sa niesla vzduchom. Zazneli piesne Františka K. Veselého, ktoré sme poznali, ale aj veľa iných piesní, ktoré sme počuli prvýkrát. Veľmi príjemné vystúpenie, nás dostalo do mierne ospalej nálady.

Už sme ani nedopočúvali a nedopozerali koncert kapely s elegantnou speváčkou, a rozhodli sme sa, že pôjdeme na zmrzlinu. Bolo to kúsok od kultúrneho domu, a už z diaľky sme videli dlhú radu ľudí čakajúcich na sladké, studené „čosi“, do kornútku.

Aj napriek dlhému čakaniu, ľudia medzi  sebou živo komunikovali, deti pobehovali, niektoré jačali, iné si pospevovali. Stále jazdili na poníkoch, pri fontáne, iné dievčatá maľovali deťom na tváričky všelijaké motýle, včeličky, princeznovské motívy a ktovie čo ešte.

Vždy ma zaujímalo, kde to vlastne vzniklo také maľovanie na tvár, nepamätám si, keď som bola dieťa, žeby niečo také bolo. 

Je to už aj dosť dávno, to je pravda, keď si to uvedomím, fuuu. Radšej sa venujem kamarátke ( je ešte o pár rokov staršia ako ja😉, a predsa má balónik kvetinku) a uvažujeme, akú si dáme zmrzlinku.

Cítime sa ako deti stále.

O chvíľu si vykračujeme so zmrzlinou v ruke, a z diaľky počujem, ako kapela stále vyhráva.  Ešte pokým sme stáli v rade na zmrzlinu, (mimochodom začalo pršať a aj vietor sa zdvihol), pridala sa k nám do reči pani, ktorá sa pozná s Miluškou. Chvíľu kráčala s nami, pospomínala  všetky novinky zo susedstva a potom už išla svojou cestou.

Aj my sme sa vydali svojou cestou, hľadali sme našich mužov, ktorým sa nechcelo len tak postávať pred stánkom so zmrzlinou, a zašli si do malej krčmičky na druhej strane cesty, na jedno malé pivko. 

Prestalo celkom pršať a znovu sa objavilo na oblohe slnko. Tomu sme sa veľmi potešili, a aj nálada sa nám zlepšila. Ešte sa nám nechcelo ísť domov, nuž sme sa vybrali naspäť do centra diania. Dostávali sme hlad, a stánky s jedlom už neboli také obkolesené ľuďmi.

Postávalo tam len zopár hladošov, čo na poslednú chvíľu chceli ešte využiť možnosti miestnej prvomájovej ponuky. Naozaj sme nemuseli dlho vystávať v rade a po zmrzline, držali sme v ruke velikú žemľu s kusom pečeného mäska.  Náš hlad mal asi väčšie oči, ako sme zistili, no ale pomaly sme sa do toho pustili.

Na javisku sa odohrávala ďalšia zmena, ešte posledná úprava a skúška mikrofónov a po schodíkoch  vybehli dvaja muži v bielych zvonových nohaviciach a bielych lesklých košeliach, dve mladé ženy v krátkych bielych šatách a šortkách, a jedna slečna v dlhých spoločenských šatách, čo vyzerali akoby boli pokryté zlatými šupinami.

Vedeli sme už z plagátu, že dnes vystúpi ABBA, teda Abba, taká slovenská.   Boli sme celkom zvedaví, pretože samozrejme, asi ako väčšine prítomných divákov, originál švédska Abba sa nám veľmi páči.

Už prvé tóny pesničky spôsobili, že sme sa začali vlniť a hýbať a do rytmu tlieskať.

Musela som si svoju žemľu aj s kofolou položiť na stôl, aby som mala voľné ruky. Vždy keď počujem hudbu, ktorá má rytmus, rozihrajú sa vo mne všetky žilky. Tak, ako sme začali na začiatku predstavenia, takmer až do konca sme tlieskali, spievali a užívali si s radosťou hudbu a piesne, ktoré veľmi dobre poznáme a v podaní tejto kapely zneli naozaj dobre.

Ich výkon a prejav na javisku bol spontánny a energický, každý dal zo seba to najlepšie a na konci odchádzali za dlhého potlesku spokojných divákov.

Našlo sa aj zopár tanečníkov, ktorí sa odvážili a pred pódiom vytvorili tanečný parket. Tancovali nielen deti, ale našli sa odvážlivci aj z radov dospelých, či dokonca seniorov. Najkrajšia bola  jedna babička, ktorá tancovala ako mladica a celý čas sa smiala.

To je dôkaz, že tanec a hudba sú úžasné života budiče, a že pohyb spôsobuje radosť. Jasné, že sme si tiež zatancovali.

Keď tento veselý a pozitívny koncert skončil, s rozveselenou náladou sme sa pobrali domov. Prešli sme popri stánku s cukrovou vatou a  rezkým krokom sme si vykračovali k potoku.

Obdivovali sme rozkvitnuté stromy a kvety v záhradách, vzduchom sa niesla ich vôňa. Nebo malo nádhernú farbu a objavili sa na ňom obláčiky, ktoré vytvárali nádherné obrazy. Fotila som si kvety, nebo aj stromy.

Pomaly sme sa blížili k bráne.

Bol krásny večer, 1. Máj. Večerný máj, bol lásky čas…