Večer pre seba & potrebujem vypadnúť do mesta

Večer pre seba.

dalo by sa povedať , potrebujem vidieť mesto.

Niekoľko dní som takmer nevyšla z môjho ateliéru. Usilovne som pracovala na nových článkoch, na mojej webovej stránke, riešila som administratívu a vymýšľala som nové veci a samozrejme doťahovala veci z roku uplynulého.

 To asi poznáte, keď už raz príde tá vlna, treba sa na nej zviezť až do konca. A tak som len občas vyšla na vzduch a pokračovala. Písala, počítala, emailovala, dohodovala a rušila, no bolo toho dosť.

A potom som si aj povedala, že dosť, idem do mesta.

Potrebujem sa prechádzať ulicami mesta, vidieť ľudí, vidieť obchody, zájsť na kávičku. Niežeby som si ju nedopriala aj u seba, ale v ten deň som už ozaj potrebovala “ vypadnúť“ z toho kola von. Pekne som sa obliekla, ako inak.

Mala som predstavu romantickej cesty vláčikom z Bernolákova ( teda nie do Modry, aj keď, určite raz aj tam) do Bratislavy, ale trochu mi to kazila predstava železničnej stanice…. a nakoniec som sadla do auta a vyrazila.

Smerom do mesta bola cesta voľná a aj miesto na parkovanie som mala pripravené.  Ja si vždy poprosím, a miesto nájdem. Spokojná som sa vybrala na rande so svojim mestom, so sebou.

Svižným krokom som sa vybrala k nábrežiu.

Milujem veľké rieky a k Dunaju vždy vzhliadam a teším sa na tú energiu vody. Chýbajú mi tie moje pravidelné bicyklovačky k rieke, ďaleko v prírode, až takmer ku Gabčíkovu som jazdievala nabrať energiu, a pustiť po vode starosti, smútky a bolesti.

Tak teda ahoj Dunaj, som tu.

Prechádzala som po nábreží, a vnímala som život okolo. Už sa pomaly stmievalo, a farebné svetlá osvetľovali lode, ktoré parkujú pri brehu, ale aj mosty, ulice. Mám rada takúto podvečernú atmosféru. Prešla som až k novému mostu s “ Ufom“ , a potom som sa ponorila do uličiek Starého mesta.

Kráčala som po dlažobných kockách a užívala som si klopkanie mojich topánok. Dnes som si vzala také“ klopkajúce“. Ako dievča som to zbožňovala. Vždy si spomeniem na prechádzky,  alebo cesty do školy, v mojom rodnom meste Prešov a vrátim sa na chvíľu v čase.

Vykračovala som si po Hviezdoslavovom námestí,

ktoré bolo tiež ponorené do tmy a svetiel z lámp. Len niekoľko ľudí prechádzalo námestím spolu so mnou.  V kaviarničkách a reštauráciách pozdĺž námestia sa svietilo a zahliadla som hostí ako si pochutnávajú na večeri, alebo kávičke.

Niektorí veselo gestikulovali, smiali sa, iní len mlčky hľadeli do taniera… Ktovie o čom sa rozprávajú… boli za sklom a tak sa to nedozviem.

Aj ja som občas vošla do nejakého obchodíka. Povedala som si, že dnes pôjdem tam, kde som ešte nebola. A tak aj bolo, vstúpila som do malého butiku neďaleko námestia.

Bolo tam zopár žien, a milá pani, ktorá ma hneď privítala. Obchod bol plný pekných vecí, už vo výklade som si všimla krásne farby, a to ma aj prilákalo vojsť dnu.

Prezerala som si svetre, blúzky, kabelky. boli červené, žlté, zelené , modré. Presne také farby, ktoré sa mi páčia. Uvažovala som nad žltou, alebo červenou kabelkou, takú vážne už potrebujem, no po chvíli som objavila krásny žltý opasok a pri pokladni všelijaké nápadité brošničky.

K žltému opasku som si kúpila včielku, alebo osu? No neviem, presne, ale vyzerala tak milo a zároveň smiešne, že som si ju kúpila. Z recesie.

 Z dózy pri pokladni som si vzala cukrík, zabalený do celofánu, poďakovala som sa, pozdravila a vyšla som von, opäť do ulíc, na vzduch. Obchodík bol krásny ale bolo mi veľmi teplo.

Kráčala som ďalej a užívala som si, že len tak idem večerným mestom. V týchto uličkách už bolo oveľa viac ľudí, ktorí sa tiež prechádzali, smiali sa rozprávali, blúdili uličkami ako ja.

Míňala som obchody a prezerala som si výklady. Prešla som popri divadle, a pomyslela som si, že si tam musím už zájsť. Pozrela som si program.

Ako si tak vykračujem, dostala som chuť na niečo sladké,

Zbadala som obchod s potravinami, ktorého súčasťou je aj malá kaviarnička a kde majú vynikajúce koláče a zákusky.  Teda veterníky určite.

Na Vianoce si vždy vyjdeme s manželom aj synom dopoludnia na prechádzku a na kávičku, kúpime si knižky.  No a naposledy sme objavili túto kaviarničku, a veterníky boli vynikajúce.

Vošla som dnu, a najprv som sa bola popozerať po obchode, kúpila som nejaké dobré pečivko a syr, a nejaké “ fajnotky“ také, čo nekupujem pri bežnom nákupe. A teraz som predsa nešla na nákup, len si tak vybrať niečo „mňam“.  A potom som si kúpila aj tie veterníčky.

 Sympatický mladý predavač mi ich zabalil do krásnej ružovej krabičky a ja som sa už tešila ako si ich doma rozbalím. Mohla som si ich dať priamo v kaviarničke, ale chcela som byť ešte trochu na vzduchu.

Po chvíli ma upútal ešte jeden výklad.

Z platňami a cédečkami. Vošla som, v rukách som niesla sáčok s pečivom, krabičku s koláčikmi  a kabelku na pleciach. Chcela som len tak zbežne pozrieť čo tam majú za hudbu, hneď pri dverách bol box s platňami Karla Gotta, a po stranách dlhé regály snáď so všetkými spevákmi sveta.

V obchode bola len predavačka, jedna pani a ja. Veselo sa spolu rozprávali a ja som si v kľude prezerala ponuku v regáloch. Občas som aj nejaké cédečko,  alebo film vybrala z regálu, prečítala si o čom to je, a vložila späť na svoje miesto. Zrazu som mala v rukách tri obaly z filmami a jeden s hudbou.

Ešte kým som šla k pokladni, opýtala som sa či náhodou nemajú film Pod Toskánskym slnkom, ten mám veľmi rada, ale už dlhšiu dobu ho nevydali. Pani bola ochotná, a pozerala aj do systému v počítači, no nebolo ho.

Prehodili sme spolu ešte zopár slov, o tom že mladí aj tak hudbu počúvajú z internetu, podobne aj filmy, a že takýto obchod je pre nás, čo sme skôr narodení.  teda pred rokom 1990 … Hmmm.. teda asi áno, smiali sme sa.

Vybrala som si jeden film, zaplatila som a vyšla von, opäť do ulíc. K autu som to mala ešte pomerne ďaleko, a kým som k nemu prišla, vošla som ešte do dvoch butikov, ale nič som si už nekupovala. Skôr som len pozerala a chcela som vidieť niečo nové.

Mala som za sebou príjemnú prechádzku, a bola som spokojná. Stretla som milých ľudí,  mám sladké, aj nejaké maličkosti, čo ma potešili a idem domov.

Aj cestu domov som si vybrala tak, aby som išla inak ako bežne. Aspoň som videla ako sa to tu mení, prechádzala som popri novej štvrti, ktorá tu za posledné roky vyrástla a potom som už zamierila na diaľnicu.

Ešte nebolo tak neskoro, keď som prišla domov a jeden veterník som si vychutnala pri dobrom filme, v teple domova, pri svetle lampičiek a sviečok.

Je príjemné stráviť pár chvíľ len tak, objavovať, vnímať atmosféru, byť sám so sebou.

Nazbierala som energiu, uvedomila som si, aké je mesto pekné, pestré, a ešte o tom môžem aj napísať a zajtra sa znovu pustím do práce.

Ak sa Vám páčil môj krátky príbeh, som rada, možno Vás inšpiruje tiež k tomu, že si doprajete čas pre seba, len tak, v meste, vo svetle lámp.