Život píše príbehy a my ich žijeme…

Môj príbeh  sa odvíja svojim tempom a svojim smerom. Už sa nesnažím riadiť ho, ale prijímať.

Dala som sa do písania. Zrazu sa mi začali myšlienky a slová hrnúť a ja som nestíhala písať. Vzala som si mobil,  pustila nahrávanie a spustila som. Keď hovorím, tok myšlienok je plynulý a nemusím o tom ani uvažovať.

.

Stalo sa Vám to už niekedy tiež?   

Že ste sa naštartovali, nadchli pre niečo, boli ste motivovaní a povzbudení  do nejakej akcie?

Že ste pocítili náhle príliv energie a informácie k Vám prichádzali zo všetkých strán?

A povedali ste si super, áno,  teraz je tá pravá chvíľa a ja idem do tej akcie, idem to urobiť, idem to začať.

Jednoducho, nejakým spôsobom si idem napísať postup, ako sa dostanem z mojej situácie, kde teraz som, do bodu, kde chcem byť.

Mám  už všetky nástroje k tomu, aby som začal…

Uvažujete o nejakom novom projekte, čo sa týka podnikania, alebo Vašich záujmov a zrazu sa k Vám dostanú veľmi zaujímavé informácie od niekoho, kto tú vec, tú cestu už vyskúšal,  roky sa ňou zaoberal, a prišiel k nejakému riešeniu. 

Ten človek Vám to teraz ponúka, a nie je jediný, kto Vám  prinesie svoje skúsenosti a doslova návod na cestu – navigáciu.

Odrazu sa Vám začnú objavovať ďalší ľudia, ktorí Vám ponúkajú  riešenia, každý deň niekde objavíte novú informáciu, a poviete si,  že to je presne to,  čo PRÁVE potrebujete.  Zaoberáte sa bežnými vecami, ale v hlave Vám šrotuje.

A tak si niekde tie informácie schováte, uložíte a poviete si,  „áno už by som to chcela skúsiť“.  Predsa nebudem tu len tak sedieť, veď predsa aj ja mám na to schopnosti a keď to dokázali oni, tak to môžem dokázať aj ja.

A je to fantastické, že títo ľudia mi sú ochotní  pomôcť.

Pretože inak by ste museli zháňať informácie,  museli by ste zháňať knihy, veľa študovať a  prešlo by aj niekoľko rokov,  kým by ste sa dopracovali k tej informácii.  

Možno by sa to ani nestalo, iba by ste o tom snívali, a dnes je to naozaj všetko po ruke. Dnes máme k tomu  možnosti, ktoré pred časom neboli.

Máme možnosti ku Zmene

NEBOJ SA

STRETNI SA SO SEBOU

ODZBROJ SA

ZAHOĎ VŠETKY TIE ZBRANE

VYKAŠLI SA UŽ NA NE

OSLOBOĎ DUŠU

ODPUSŤ PREČ

VŠETKO ČO NEMÁ BYŤ SÚČASŤOU ZMIEN

Skúšať nové veci, začínať znovu

Často máme veľa plánov a snov,  ale mnohé ostanú len v tej rovine, vyfučí nám to z hlavy. Jednoducho sa nevieme nakopnúť,  aby sme ich aj zrealizovali. Stávalo sa to aj mne, ( aj dnes sa mi to stáva, ale už viem ako sa s tým popasovať ako sa k tomu postaviť, aby som ich dokázala preniesť do akcie,)

Nie vždy som všetko, čo som začala aj dokončila, ale väčšinou som sa o to snažila.

Nikdy však pre mňa nebol dôležitý papier, ako potvrdenie, ale skutočne tá cesta.

Ale čo ma hnalo na tú cestu, čo to bolo,  že som to chcela zvládnuť?

Keď sa pozriem spätne na svoj život,  tak vidím, že sa mi plnili a plnia moje sny a predstavy.   Nebolo to len tak samé od seba, vždy som musela urobiť nejaký krok k tomu, aby som si ich splnila. To,  čom si vysnívala ako dieťa,  dievča, postupne sa mi plní.

Keď som chcela tancovať, aj napriek tomu, že mi jedna učiteľka na základnej škole povedala že nemám rytmus v tele, išla som tancovať.  Milovala som tanec a pohyb už od malička, a ranilo ma, čo mi povedala, nebola to pravda.

Našla som v novinách inzerát, alebo nejaký letáčik (ešte v tej dobe nebol internet) a jednoducho som ostych, hanbu a pochybnosti nechala doma,  išla som a tancovala som.  Lebo tanec, hudbu a pohyb milujem.

Vždy som si predstavovala,  aké by to bolo,  byť tanečnicou. Takto som prvýkrát vyskúšala kurz brušných tancov, neskôr  som skúsila kurz  latino,  a skúšala som aj iné.  Na chvíľu som sa stala aj tanečnicou Flamenco.

Až som sa stala eurytmistkou, kde sa hudba pohybom zviditeľňuje.  Mohla som si samozrejme tancovať aj doma pri magneťáku, čo samozrejme tiež nebolo zlé,  mňa to ale lákalo ísť a poznať, objavovať.

Pamätám sa , že často ma brzdilo aj to, že vždy som sa pýtala niektorej kamarátky,  či pôjde so mnou.  A keď  kamarátka nechcela, nebolo nič a sedela som doma. 

Keď sme malé dievčatká, chodíme s kamarátkou aj na záchod a bez nej nikam, to je jasné,  asi sme to mnohé z nás zažili.

Potom prišiel čas, keď som už nemala okolo seba také kamarátky,  čo by mali rovnaké záujmy ako ja, a doma som sedieť nechcela.

Jedného dňa ma to už nahnevalo a povedala som si dosť ! Evinka, keď niekam chceš ísť, tak tam musíš ísť! Keď niečo chceš robiť, tak to musíš urobiť.

Odvtedy to platí vždy, keď mi niečo dlho trvá, alebo sa neviem rozhýbať k rozhodnutiu. Objavila som čaro toho okamihu, keď som sa niekam vybrala sama, mala som tú odvahu a prekonala som strach, či ostych isť.

Áno, strach mi zvieral žalúdok, červenala som sa, a bola nervózna… ale niečo vnútri mi vravelo choď…Vždy som spoznala nových ľudí, utvárali sa nové priateľstvá, úplne iné zážitky, odvíjali sa príbehy, ktoré by pre mňa inak ostali skryté.

Skúsila som to raz a potom znovu a znovu.

Máte  podobný  zážitok,  zažili ste niečo podobné,  že ste  túžili po nejakých veciach, chceli ste  cestovať,  chceli ste  navštíviť nejakú krajinu,  chceli ste  tancovať,  spievať alebo len tak  niekam ísť?

Alebo rozmýšľate o tom, že chcete  absolvovať nejaký kurz, baví Vás písanie, maľovanie,  štrikovanie, alebo Vás  baví spev? 

Sedíte doma, iba o tom rozmýšľate a spievate si aspoň doma v sprche?  Alebo si píšete listy sama pre seba, (čo tiež nie je na zahodenie, spievať si doma, písať si je určite super, tiež to rada robím.)

Je čas vykročiť a pre svoj vývoj a pre to čo chceme, pre svoje túžby, aj niečo urobiť.

Čo je to,  čo potrebujem urobiť? Niečo viac, než len o tých veciach rozmýšľať. Potrebujeme sa určitým spôsobom zmobilizovať, potrebujeme sa zamerať na to, čo chceme, kam nás to ťahá, volá.

Keď už máme predstavu, tak teraz musíme urobiť postupné kroky. Pretože často ostane len to prvé, tá predstava a ďalej nič. Ticho.  

No vnútri nás potom niečo hnevá, hľadáme vinníkov všade vôkol nás. Ako to urobíme?

Jednoducho zoberieme telefón a zavoláme, napíšeme, požiadame, prihlásime sa, vojdeme, ozveme sa, otvoríme. ( ako keď sa hráme na skrývačku, odpočítavame, raz dva tri – idem. A nezáleží na tom, či naša kamarátka práve nemôže, alebo nechce. Ja nie som moja kamarátka, a preto,  aby som sa pohla z miesta a išla za svojim snom, musím urobiť krok vpred ja,  prekonať strach  ( S kamarátkou sa môžem o tom neskôr porozprávať, a môže sa stať, že aj tú moju kamarátku inšpirujem, povzbudím k pohybu, k tvoreniu )

Inokedy sa nám nechce, a máme rôzne dôvody, prečo nie. Väčšinou sú to výhovorky, pohodlnosť, lenivosť a sedenie si vo svojej  bublinke.

Keď budeme veci robiť stále rovnako, nepohneme sa z miesta, a ostaneme sedieť na svojej starej stoličke a spať v tej istej posteli. Spievať si celý život v sprche, cestovať s prstom na mape a obliekať sa stále rovnako.                    Aj to je fajn, istota, klídek, tabáček…

Nemôžeme sa potom sťažovať na nikoho iného, že kvôli nemu sme sa  nepohli z miesta a neurobili nič so svojim životom. Ale chceli sme.

Čítala som dávnejšie taký článok niekde na facebooku, alebo v novinách, čo boli najčastejšie odpovede ľudí pred smrťou. Čo im bolo najviac ľúto, že neurobili. Nad čím premýšľajú takí ľudia a dojalo ma to, pretože väčšina samozrejme nepíše o tom, aké mali krásne domy a  autá…

Hovorili o tom, že najviac ľúto im bolo, že niečo neurobili. Nepobozkali manželku, nenavštívili vysnívanú krajinu, nepochválili svoje deti, nemilovali viacej, neprechádzali sa v lese…

Keď chceme niečo a snívame o tom, preto, aby to nezostalo len v rovine predstavy alebo snu,  musíme pre to  niečo urobiť a potom nám aj vesmír pomôže.

Ak chceš zmenu, musíš urobiť zmenu.

Ak chceš, aby niečo fungovalo inak,  chceš žiť inak, musíš urobiť kroky k tomu, aby si žil inak.

Aby sa skutočne niečo zmenilo.

Nejde to tak, aby sme ostávali v tom istom móde, mali svoj bežný,  zaužívaný program,  na ktorom fungujeme,  mali svoje denné rutiny, ako to máme nalinajkované.

Takto fungujeme už mesiace, možno aj  roky. A síce uvažujeme nad tým, že nie sme  v tom úplne šťastní, že radi by sme robili niečo iné, ale….

To nešťastné ale je, že naozaj o tom iba snívame.

Ako som už naznačila v príbehu o tom, ako ľudia pred smrťou uvažujú, alebo na čo myslia, bolo, že veľmi ľutovali to, že niečo neurobili, že sa neodvážili  ku zmene, aj keď im život ponúkal príležitosti.

Že neobjali blízkeho človeka,  že sa neospravedlnili mame, otcovi, že neskúsili robiť určité veci.

Že nešli tancovať, spievať, hrať futbal, alebo cestovať po svete. Že chceli byť záhradníkmi  a namiesto toho len sedeli v kancelárii.

Nikdy neľutujú to, že niečo urobili. Napríklad,  niekto vycestoval  na 3 roky do Ameriky,  má kopu zážitkov s tým spojených a možno tam nebolo všetko ako chcel, ale urobil ten odvážny krok a urobil všetko pre to,  aby vykročil. Čiže, nie je problém v tom,  že nevyšlo všetko tak ako chceli, ale neľutujú to, že do tej Ameriky išli,  že urobili krok k tomu aby zažili niečo iné, nové, aby spoznali svoje možnosti, svoje iné JA.

Často stačí zmena nášho postoja, myslenia, cítenia.

Určite takýchto príkladov  nájdeme vo svojich životoch veľa. či už o návštevách určitých miest, alebo ľudí, o vzťahoch . O návšteve blízkej rodiny.

V poslednej dobe som naplno ponorená v práci, v tvorbe,  pustila som sa nanovo  do svojho podnikania,  riešim množstvo vecí okolo toho s ľuďmi,  ktorých ani nepoznám, ale sme na jednej vlne, robíme kroky na svojej ceste, posúvame svoje hranice, objavujeme  nové možnosti.

 Uvedomila som si, ako je dôležité myslieť na svojich blízkych. V mojom  príbehu som písala  o tom, že som sa narodila do veľkej rodiny a čo pre mňa tá veľká rodina znamená.

Všetci už máme svoje roky, každý z nás má svoju vlastnú rodinu, život beží. Boli časy keď sme sa stretávali často, inokedy sme sa ani veľmi vidieť nechceli.

Teraz už aj nám deti odrastajú a zakladajú si svoje rodiny. Sme veľmi rozvetvená rodina, každý žije v inom kúte, niektorí v Čechách, niektorí na Slovensku.

Minulý rok v lete sa však stalo to,  že jeden z našich bratov tragicky odišiel. Bol to pre nás všetkých  šok, pretože žil usporiadaným rodinným životom,  mal už dospelé deti, vnuka.  

Bol taká umelecká citlivá duša, písal básne, vyrezával z dreva, staral sa o svoju rodinu, svoje deti miloval. Prišlo to náhle a nečakane.

Možno len nevedel ako ďalej, a nikomu o tom nepovedal. Ťažko  sme sa s tým vyrovnávali. Povedali sme si, že sa budeme viacej stretávať a život šiel ďalej… V sobotu, 4. Mája nám odišiel  najstarší brat. V spánku, v kľude. Žil svoj život naplno a plánovali sme spoločné stretnutie v jeho novom dome, klubovni, ktorú si prerábal. Bol vášnivý motorkár, ale zároveň aj duša umelecká.

Je to niečo, čo ma veľmi zasiahlo, a zatiaľ si ani neuvedomujem naplno túto stratu. Už sa nestretneme, ani s ním, ani s druhým bratom. Obaja boli ešte mladí na to, aby odišli. Mohli toho ešte veľa zažiť.

V sobotu dopoludnia  som bola som taká „naštartovaná „. Naša mentorka z kurzu  nám poslala krásny email, ktorý ma veľmi povzbudil, motivoval a pustila som sa do práce. Bola sobota 4. Máj.   

Do toho prišla večer správa, telefonát o smrti blízkeho človeka.  Celkom ma to ochromilo a nebola som schopná nič robiť.

Ovládol ma  smútok, ticho…  Najradšej by som sa niekam zatvorila a nič nevidela. Spomínala som si na situácie z detstva, čo sme zažili, snažila som si vybaviť si ho,  aký vlastne bol. Uvedomila som si, že často o najbližších ľuďoch  nevieme všetko.  Ani to asi nie je možné, aby sme úplne všetko vedeli. To, čo si zapamätáme, je to, čo sme s nimi zažili.

…Ako semienko, ktoré letí

ku svojmu kmeňu, tam,

kde stále slnko svieti

a nikdy nie si sám …

Začala som tento článok o tom,  ako sa chystáme niečo robiť, ako vstať a ísť, ako robiť zmeny.

Život píše príbehy a my ich žijeme…

Niekedy sa nám to v živote deje, prichádzajú rôzne udalosti, ktoré nečakáme, alebo ešte nečakáme.

Niektoré  môžeme preskočiť, alebo  len tak obísť, ale sú situácie a udalosti, ktoré nemôžeme len tak nechať a pokračovať ďalej vo svojom zabehnutom systéme,  aj keď to môže byť aj náš novovytvorený systém.

Ide o to,  aby sme vnímali prúd života, aby sme brali život taký aký je, ako   k nám prichádza, aby sme dokázali  reagovať na tie zmeny a aby sme dokázali precítiť tie situácie.

Niekedy je to veľký smútok, ako teraz v mojom prípade,  inokedy niečo veselé.  

Prijmime to.  Prežime to naplno, život nám to posúva a obohacuje nás, napriek tomu,  či je to smutné alebo veselé.

…Že krása, láska nám LEN ostáva,

že to je najviac zo všetkého na svete

To čo nás nesie a pomáha nám letieť…

Život nám sám prinesie zmenu, a zastaví nás, alebo posunie iným smerom.

Niekedy stačí sa o tom s niekým porozprávať a povedať o tom, čo cítime. Ak nemáme nikoho, s kým by to bolo možné, je dobré  svoje pocity vyjadriť nahlas, alebo si ich zapísať, dôležité  je vyjadriť sa a nenechávať ich dusiť vnútri nás. Už dnes vidím tú situáciu inak, aj keď ten pocit straty zostane.

Rozprávala  som sa s mojim najmladším bratom, ktorý to tiež vníma inak. Ženy prežívajú smútok inak ako  muži. Oni dokážu  fungovať aj napriek  smútku a bolesti, ktorú prežívajú.

Povzbudil ma a  povedal mi nejaké príhody a vetu, čo používal náš najstarší brat, keď sám chystal nejakú zmenu, keď vymyslel niečo nové, iné, vždy nezabudol povedať: “  Ťa upozorňujem, to bude  taká Bomba!“ Smiali sme sa a budem si ho pripomínať týmito jeho „hláškami“, a tou neúnavnou energiou a smiechom, tým, že dokázal robiť zmeny navonok aj vo vnútri.

Hranica medzi životom a smrťou je veľmi jemná.  

Život je smrť, smútok, bolesť, radosť, krása. Sme tu a žiť musíme, aj pre tých čo odchádzajú,  aj pre tých čo prichádzajú,  pre nás samotných.

V tom je krása života, že je prežiarený všetkými farbami, a ďaleko nás presahuje.

 Buďme vďační za to, že tu  môžeme žiť, tvoriť, milovať. Žiť naplno.

A aj keď máme strach, napriek tomu choďme do Toho a dôverujme životu.